|
Post by Layla on Oct 18, 2013 15:48:29 GMT 1
Lee, s tou literatúrou to nie je ľahké. Skús zohnať literatúru, ktorá sa bude venovať Apokalypse. Nezoženieš ju. Ja mám niečo na akej takej úrovni, ale chcelo by to niečo viac Ďalší problém sú preklady. Mám knihu Eschatológia, to napísal Ratzinger ešte predtým ako sa stal pápežom. Je tak vidno, že je to prekladané z nemčiny a od slova do slova, že sa to pomaly nedá čítať.
|
|
|
Post by libor on Oct 18, 2013 21:11:20 GMT 1
Vidím, že sa to tu začína hromadiť a stáva sa z toho takmer seriál. Cením si všetky príspevky a postrehy. Viaceré sú aj pre mňa obohatením: ukazujú mi vážny záujem o vieru, nútia ma viac uvažovať a lepšie sa vyjadrovať. Kritériá historickosti biblických udalostí: Kritériá na to sú (v zásade sú podobné ako pri iných starovekých dielach). Nechcem sa tomu teraz venovať, lebo je to dosť teoretické; ich aplikácia nie je zas až taká jednoduchá a hlavne si myslím, že to túto debatu (a ani jej účastníkov v súkromí) neposunie ďalej. Bez hlbších vedomostí sú tie kritériá nepoužiteľné. Vyslobodenie z matrixu: Fundamentalistický prístup je v mnohom jednoduchší: všetko je tam jasné. Ale človek má rozum na to, aby sa pýtal. Ja to nazývam vyslobodením z matrixu: život je zrazu náročný, ale späť by som sa vrátiť už nedokázal. Prístup a potreba literatúry: Chápem, že pre väčšinu „normálnych ľudí“ je dôkladné štúdium Písma iba utópiou. Zahraničnej literatúry je dosť a aj domáca sa postupne zlepšuje. Ale len tak po večeroch sa človek ďaleko nedostane. Napriek tomu som presvedčený, že treba využívať dostupné možnosti: literatúra, dostupné popularizačné prednášky (toho je na Slovensku asi málo; vo farnosti, kde som bol ja som ich robieval pravidelne), toto fórum... Kto je von z matrixu, musí bojovať. Sám som sa ale naučil aj ďalšiu vec: vedecký prístup, vzdelanie a lepšie poznatky o dobovom pozadí a historických okolnostiach... nezaručujú, že som lepší človek, lepší kresťan, alebo lepší veriaci. Aj ten, kto si podobné otázky nekladie, môže byť dobrý kresťan a ja sa neodvážim spochybňovať jeho vieru. Ak si ich ale niekto kladie, je správne a poctivé spraviť všetko pre to, aby našiel odpoveď. A ja sa cítim zaviazaný pri tomto hľadaní pomáhať, ak je záujem. Na čom zakladať vieru: Trochu som sa usmial pri otázke, či slepo veriť tomu, čo sa káže v kostole. Veď aj ja kážem v kostole! Ale chápem podstatu otázky: - Sám som často sklamaný z úrovne intelektuálnej pripravenosti niektorých kňazov. Je to na širokú debatu, ale tuná to my nevyriešime. Zatiaľ ani nemám reálnu možnosť priamo to ovplyvniť. Ak áno, tak iba na úrovni jednotlivcov. Neskôr sa to možno zmení. - Mne osobne sa vždy páči, keď sa ma ľudia napr. po omši pýtajú na niektoré veci. Ale viem, že nie každý kňaz je otvorený takýmto rozhovorom. - Úloha kňaza pri omši nie je byť vedcom, ale pomáhať ľuďom kráčať po ceste viery. Je to komplexné a niekedy sa ťažko hľadá kompromis pri množstve vedeckých informácií, ktoré sú ešte osožné pre lepšie pochopenie textov. Pohľad späť: Text o cudzoložnici z Jn je skôr extrémny prípad, ktorý je lepšie nechať medzi kuriozitami. Ale vo všeobecnosti platí, že každý text v Písme je inšpirovaný. Teda nejakým spôsobom sa vzťahuje na našu spásu a vždy sa môžeme z neho niečo naučiť. Historická hodnota tohto príbehu je skôr otázna a právom spochybňovaná: nielen tuná; také isté otázky si kladú aj mnohé odborné analýzy a odborné publikácie. Stavím sa, že väčšina kňazov, ktorí skončili magisterské štúdium teológie má o tom nanajvýš hmlistú predstavu (a aj to som už veľmi nadsadil; chcem byť iba slušný a nepovedať, že o tom nemajú ani potuchy). V tomto je teológia aj náročná, lebo je v nej mnoho pod-odborov a až licenciát, resp. doktorát skutočne umožnia spoznať jeden z nich. Čo mám teraz robiť ja, napr. keď o tomto texte kážem? Môžem sa vyžívať v historickej presnosti, ale nemyslím si, že to väčšina ľudí v kostole očakáva a ocení. Znova sa teda dostávame späť: hodnota textov pre našu vieru nie je priamo úmerná s ich historickou a faktickou presnosťou! Inými slovami, ak je aj text historicky nepresný, stále môže byť pre našu vieru veľmi dôležitý. Ako sa v tom vyznať? Štúdium a modlitba! Pohľad vpred: Ja som doteraz aj úmyselne čakal na lepšie definovanie otázky, ktorá by nám pomohla pohnúť sa vpred. Už sa to tu vyskytlo, tak sa to pokúsim zhrnúť. Vo viacerých príspevkov vnímam neistotu o vzťahu medzi Inšpiráciou Písma a jeho pravdivosťou (historickosť, protirečenia...). Inšpiráciu vnímame ako záruku Božieho pôvodu (1) a Boha pokladáme za pravdivého (2). Spojením a vyvodením dôsledkov potom narážame na realitu, nakoľko v textoch zjavne nachádzame protirečenia a historické nepresnosti, ktoré chápeme ako nepravdivé. Je toto dobré vyjadrenie problému ľudí, ktorí vyšli z matrixu?
|
|
|
Post by Layla on Oct 18, 2013 21:56:44 GMT 1
vyjadrené je to perfektne Ale aj tak nechápem tú inšpiráciu. Nestráca sa tá inšpirácia aj s nepresnými prekladmi a podobnými záležitosťami? "Amen, amen ti hovorím dnes budeš so mnou v raji" (nejako takto to je v biblii) A tu sa KC a protestanti nevedia dohodnúť, že kde má byť čiarka, ktorá mení význam textu do tej miery, že to ovplyvňuje eschatologickú náuku. Takto podobne vznikli aj obrazoborci, ktorí si splietli modly s obrazmi a tak ďalej. Takže, otázka je, že či nie je inšpirovaný len originál a či sa to prepisovaním a prekladaním biblie nestratilo? Keď niekto chytí do rúk Preklad nového sveta, tak to už určite bude iná biblia ako katolícky preklad. Čo teda musí spĺňať biblia, aby aj dnes bola v ľudovom jazyku považovaná za inšpirované slovo Božie?
|
|
|
Post by libor on Oct 19, 2013 20:24:41 GMT 1
vyjadrené je to perfektne Ale aj tak nechápem tú inšpiráciu. Nestráca sa tá inšpirácia aj s nepresnými prekladmi a podobnými záležitosťami? "Amen, amen ti hovorím dnes budeš so mnou v raji" (nejako takto to je v biblii) A tu sa KC a protestanti nevedia dohodnúť, že kde má byť čiarka, ktorá mení význam textu do tej miery, že to ovplyvňuje eschatologickú náuku. Takto podobne vznikli aj obrazoborci, ktorí si splietli modly s obrazmi a tak ďalej. Takže, otázka je, že či nie je inšpirovaný len originál a či sa to prepisovaním a prekladaním biblie nestratilo? Keď niekto chytí do rúk Preklad nového sveta, tak to už určite bude iná biblia ako katolícky preklad. Čo teda musí spĺňať biblia, aby aj dnes bola v ľudovom jazyku považovaná za inšpirované slovo Božie? Plánoval som sa posunúť ďalej, ale to nechám až na neskôr. Teraz sa pozriem na túto aktuálnu otázku. Je to veľmi dobrý postreh, no otvára sa ním celá veľká oblasť. Nechcem veľmi do nej vstupovať, lebo sú to komplexné odborné otázky a bojím sa neprimeraných zjednodušení. Nasledujúce sa vzťahuje viac-menej na NZ. Autografy (originály) biblických textov nemáme. Máme iba neskoršie svedectvá, ktoré vznikli odpisovaním a citovaním: kódexy, liturgické materiály, citáty u otcov atď. Je toho veľa a vznikali počas mnohých storočí. V podstate žiadne dva nie sú úplne zhodné. Pri manuálnom odpisovaní nutne vznikajú chyby (kto chce, nech ručne prepíše pár strán textu a sám uvidí). Tieto chyby môžu byť neúmyselné (chyby pisára), alebo aj úmyselné (napr. zmeny z ideologických dôvodov v kontexte teologických kontroverzií prvých storočí a pod.). Tuná nastupuje textová kritika, čo je vedecký postup, ktorý sa aplikuje na akékoľvek staroveké diela a vyhodnocuje tieto chyby. Práve množstvo rukopisov, ktoré máme je veľkou výhodou. Dokážeme tieto chyby kategorizovať, vysvetliť a eliminovať. Väčšina týchto variant je bezvýznamná a nijako nemení význam textu (napr. pridá sa spojka „a“). Pri tých významných variantoch nám zasa textová kritika dokáže povedať, ktorá lektúra je pôvodná a ktorá sekundárna. Preto si môžeme byť „istí“, že text, ktorý máme je vo svojej podstate zhodný s textom z prvého storočia. Problémom je trochu obdobie medzi autografmi a prvými zachovanými kópiami (koniec prvého storočia a prvá polovica druhého). Toto obdobie žiaľ nemáme priamo pokryté (nemáme z neho žiadne priame svedectvo), ale aj na to existujú metódy a postupy (hlavne literárna analýza samotných dokumentov a komparatívna analýza). Ich výsledky majú síce niekedy nižšiu mieru istoty, ale nie je to pure guessing! Sú to normálne overovateľné (i overované) a opakovateľné postupy. Záver je taký, že dokážeme zrekonštruovať text, ktorý je veľmi blízko originálu a sme si istí, že dokážeme eliminovať (všetky) sekundárne zmeny. Teraz sa dostávame k prekladom: každý preklad má inú kvalitu. Môže dobre, alebo aj menej dobre vystihovať originál. To záleží na odbornej pripravenosti prekladateľa a tiež či preklad zachytí „ducha diela“. Cirkevní otcovia inšpiráciu nezužovali iba na autorov Písma, ale ju pripisujú i tým, ktorí Písmo vysvetľujú, alebo komponujú iné diela. Tu už by sa dalo polemizovať, či je to tá istá, alebo kvalitou odlišná inšpirácia, ale týmto smerom nechcem ísť. Vo väčšine prípadov je text jasný a dá sa preložiť jednoznačne. V niektorých prípadoch je buď možností viac, alebo textu dobre nerozumieme, alebo odborné argumenty (gramatika, komparatívna lingvistika, exegéza...) ukážu, že jedna možnosť je pravdepodobnejšia ako iná a pod. Sú to všetko odborné otázky a je mi jasné, že bežný človek nemá šancu sa k takýmto veciam nikdy nedostane. Ako pozerať na rozdiely v rôznych prekladoch? Môžem povedať, že z exegetického hľadiska takmer neexistujú rozdiely v chápaní Písma (medzi katolíkmi a protestantmi). Je tam pár miest, kde sú názory odlišné, ale celkovo nič hrozné. Pozor, teraz hovorím o exegéze, nie o dogmatike. Z exegetického hľadiska dokážeme napr. nechať dva odlišné názory s tým, že vysvetlíme ich silné a slabé stránky. Dogmatika však chce „presné výsledky“ a to je trochu jej slabina. Problém by to mal byť hlavne pre tie protestantské denominácie, ktoré stavajú svoju náuku na doslovnosti Písma. Katolícke magistérium je v tomto smere (dnes) viac opatrné a často sa iba „zahmlene“ odvoláva na Písmo = je tam súradnica, ale nie je vysvetlené, ako sa dané miesto chápe. Aby som zodpovedal otázku: dnešný moderný preklad musí vystihnúť ducha diela a spĺňať odborné predpoklady (exegetické, lingvistické, estetické...). Viem, že to môže byť ťažké posúdiť, ale veľa môže prezradiť úvod a poznámky.
|
|
|
Post by hladajuca on Oct 20, 2013 13:04:33 GMT 1
"Vo viacerých príspevkov vnímam neistotu o vzťahu medzi Inšpiráciou Písma a jeho pravdivosťou (historickosť, protirečenia...). Inšpiráciu vnímame ako záruku Božieho pôvodu (1) a Boha pokladáme za pravdivého (2). Spojením a vyvodením dôsledkov potom narážame na realitu, nakoľko v textoch zjavne nachádzame protirečenia a historické nepresnosti, ktoré chápeme ako nepravdivé. Je toto dobré vyjadrenie problému ľudí, ktorí vyšli z matrixu?"
Ano Libor, presne takto to vnimam.
|
|
|
Post by libor on Oct 21, 2013 20:58:41 GMT 1
Dobre, takže otázku máme postavenú. Teraz už iba hľadať odpoveď. Vopred upozorňujem, že toto bude dlhšie a rozdelím to na viac častí. Doplňujúce otázky sú vždy vítané.
Ako sme už hovorili, problémy s textom (historické nepresnosti, protirečenia...) sú viditeľné. Prečo nám to ale vadí? Väčšinou sa ako odpoveď cituje niečo z nasledovného: - Tráva zoschne, kvet zvädne, ale slovo nášho Boha trvá naveky (Iz 40:8) - Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nepominú (Mk 13:31) - Nuž ak nazval bohmi tých, ktorým bolo dané Božie slovo - a Písmo nemožno zrušiť! (Jn 10:35)
Zdalo by sa, že logika nepustí: Premisa 1: čo Boh povie, je bez omylu Premisa 2: Biblia je Božie slovo Záver: Biblia je bez omylu
Práve takýto záver však naráža na realitu, resp. na kritické čítanie Biblie.
Začneme definovaním pojmov. Zdá sa, že všetko sa bude točiť okolo pravdy. Takže čo je to pravda? Pravda v gréckom myslení: Vo svete gréckej filozofie je pravda nemennou a stabilnou skutočnosťou, ktorá dokáže vysvetliť všetky zmeny dejúce sa vo svete. Opakom pravdy je ilúzia. Pravda vecí sa skrýva za tým, ako sa veci javia a zavádzajú naše zmysly. Pravdu je však možné poznať rozumom (niečo ako mentálna vízia). Táto pravda je skutočným bytím, podstatou a princípom všetkých zmien. Ak sa tento model aplikuje na historiografiu, je možné hľadať pravdu (realitu) minulých udalostí. Pravda v Semitskom myslení: V Semitskom svete sa človek stretáva so svetom nakoľko je on sám členom kmeňa. V takomto kontexte je pravda chápaná ako vernosť voči druhému, rešpekt a dodržiavanie vlastného slova, aby sa vytvoril poriadok, jednota a stabilita kmeňa. Pravda sa prelína s vernosťou: je to vytrvalosť, istota, vernosť a stabilita.
Pre Gréka je pravou realitou príroda vo svojej úplnosti, nemennosti a dokonalosti. Pravda sa skrýva v prirodzenosti a dokonalosti sveta. Môže byť spoznávaná rozumom, ktorý pochopí zmysel a princíp fungovania nemenných zákonov celého univerza. Je to logická pravda a možno ju (aspoň teoreticky) spoznať / získať hneď. Pre Semitu stabilita spočíva v dokonalom bytí (v Bohu) a nie v prírode. Preto je pravda vo svojej podstate náboženská a napĺňa sa v udalostiach spásy. Pravda znamená súlad medzi Božím slovom a jeho naplnením. Prejavenie pravdy zo svojej podstaty patrí až do budúcnosti (predpovede, proroctvá, eschatologické výroky...). Zatiaľ čo Grék dokáže racionálnym a filozofickým prístupom pochopiť stálu a nemennú podstatu prirodzenosti (natura), Izraelita musí čakať na naplnenie prísľubov, aby spoznal pravdu Božieho slova pri jeho konečnom naplnení.
Per kresťanov získava tento Semitský koncept novú perspektívu, keď vyznávajú, že pravda bola zjavená v Ježišovi Kristovi. Zatiaľ čo Židia očakávajú naplnenie na konci časov, kresťania vyznávajú, že sa to už stalo. Boh zjavil pravdu v Kristovi.
Pri našom čítaní Písma sa tieto dva svety nutne stretávajú. Všetci sme vyrástli na grécko-rímskom systéme racionálneho myslenia a problémy vznikajú, keď ho chceme bez akejkoľvek hermeneutiky aplikovať na Písmo. Nie sme však jediní, ktorí si tieto otázky kladú. Máme mnohých predchodcov v tomto boji o Písmo a pochopenie jeho pravdy. Ale o tom viac nabudúce.
|
|
|
Post by Layla on Oct 21, 2013 21:39:59 GMT 1
fajn Libor, dík konečne trocha svetla do tej tmy niečo v tomto duchu potrebujem
|
|
|
Post by libor on Oct 22, 2013 21:12:22 GMT 1
Ako som spomínal, nie sme vôbec prví, ktorí sa pýtajú na pravdu v Božom slove. Prvé debaty a kontroverzie začali veľmi skoro a kresťania museli čoskoro „bojovať“ na dvoch frontoch. Museli brániť svoje chápanie pravdy v diskusii so Židmi i Grékmi. Diskusie so Židmi: zachovali sa v diele Dialóg so Židom Tryfónom (zrejme fiktívna postava) od mučeníka Justína (100 – 165). Autor postupne odpovedá na námietky zo strany Židov, že Ježiš nepriniesol pravdu a ako falošný mesiáš nenaplnil prísľuby zo SZ. Hlavný kresťanský argument bol exegetický: snažili sa ukázať, že Ježiš splnil predpovede zo SZ v súlade s textami: - Vtedy si vzal Dvanástich a hovoril im: "Hľa, vystupujeme do Jeruzalema a splní sa všetko, čo napísali Proroci o Synovi človeka (Lk 18:31) - Potom im povedal: "Toto je to, čo som vám hovoril, kým som bol ešte s vami, že sa musí splniť všetko, čo je o mne napísané v Mojžišovom zákone, u Prorokov a v Žalmoch." (Lk 24:44) V súlade s týmto prístupom bola v období patristiky rozpracovaná doktrína o harmónií a komplementarite SZ a NZ. Otcovia ukázali, že medzi SZ a NZ nie je protirečenie, ale že sú navzájom koherentné. Môžeme povedať, že v tomto prvom stretnutí s námietkami zo strany Židov boli katolícki apologéti úspešní. Myslím si, že Židia to nikdy neuznali, hoci zachované svedectvá o tom veľa nehovoria. Diskusia s Grékmi: Začalo to tým, že kresťanskí autori boli presvedčení, že biblická pravda je platná pre všetkých a nemôže teda protirečiť ani gréckemu mysleniu. Snažili sa dokázať koherentnosť kresťanského posolstva a verili, že budú úspešní. Aby sa prispôsobili svojim poslucháčom, vymenili register a začali sa pohybovať vo svete gréckej logiky. A tu prišlo k vážnym stretom a útokom na „pravdu Písma“ zo strany Gréckych filozofov: - Celzus (filozof z 2. stor) zostavil prvý zachovaný systematickú útok na kresťanstvo; - Porphyrius z Týru (234-305) napísal dielo Proti kresťanomKresťanskí apologéti prijali hodenú rukavicu a začali dokazovať absenciu logických chýb (v gréckom zmysle) v Biblii. Je zaujímavé, že v tomto procese boli úspešní a Bibliu naozaj pred Grékmi obhájili. Ako sa im to podarilo, to je mi záhadou. Zjavne boli všeobecné poznatky o dejinách limitované. Bitku síce vyhrali, ale vojna ešte len mala prísť. Celé to malo dosť nepríjemné dôsledky a kresťanskí apologéti sa tak dostali na šmykľavú plochu: - Biblická pravda sa začala chápať podľa Gréckeho modelu - Celý obsah Písma a všetky výroky sa pokladali za logicky a historicky pravdivé V období staroveku ešte stojí za zmienku Augustín, a potom cisár Justinián. Augustín: (354-430) sa snažil spraviť krok späť a tvrdil, že „Bibliou Boh nechcel vytvoriť vzdelancov, ale kresťanov“. Netvrdí teda, že Biblia neobsahuje vedecké a filozofické chyby, ale ani netvrdí, že ich obsahuje. Jeho najväčší prínos v tejto debate je práve to, že sa vracia späť a nestotožňuje biblickú pravdu s konceptom gréckej všeobecnej pravdy, ktorá vylučuje faktické chyby.
sv. Augustín
Justinián: cisár (527-565) môže byť v istom zmysle považovaný za opak Augustína. V období ohrozenia ríše sa snažil posilniť jej jednotu, ktorá mohla byť zaručená jednotou kultu. Preto potláčal všetky herézy a ochraňoval oficiálnu náuku Cirkvi. Okrem iného zakázal diela gréckych autorov (Celzus a Porphyrius) a kresťanstvo sa stalo štátnym náboženstvom. Oficiálne a záväzné učenie samozrejme potrebuje aj záväzné texty. A tak sa Biblia začala pokladať za zdroj všetkej pravdy: historickej, vedeckej, filozofickej, náboženskej i eschatologickej. A takto to ostalo až do Stredoveku. cisár Justinián To be continued...
|
|
|
Post by libor on Oct 23, 2013 21:24:55 GMT 1
Dnes sa pozrieme na to, ako sa ďalej vyvíjali kontroverzie o pravde Biblie. Stredovek: Bolo to obdobie, keď sa presadila scholastika a táto používala a aplikovala interpretačné metódy prevzaté od Aristotela. Boli to predovšetkým filozofické kategórie a postupy, čo viedlo k niekoľkým otáznym záverom (z nášho pohľadu) pri biblických otázkach. Biblia sa stala zdrojom celého teologického poznania (čo by bolo v poriadku), ale spôsob akým sa k nej pristupovalo právom vzbudzuje otázky. Každý výrok (veta) z Písma bola považovaná za axiómu, z ktorej sa dá odvodiť striktná racionálna a logická argumentácia. Biblia sa stala zdrojom výrokov, ktoré boli pokladané za „princípy nadprirodzeného poznania“. Takto sa aj biblická pravda stáva pravdou logickou (zhoda medzi subjektom a predikátom v každom výroku) a pokladá sa za schopnú vytvoriť nadprirodzené poznanie. Celá teológia používala Bibliu ako zdroj prvých princípov, ktoré netreba dokazovať a ktoré dokážu všetko ostatné. Novovek: Prvá veľká kríza prichádza v 17. Stor. s prípadom Galilei. Astronómia objavila zákony, ktoré nie sú v súlade s biblickými výrokmi. A tu nastal konflikt mentalít a metodológie. V súlade so scholastickým myslením bol každý biblický výrok pokladaný za jasný opis fyzickej reality. Keď Galileo tvrdil, že zem sa točí okolo slnka, argumentácia proti nemu sa (okrem iného) zakladala na texte" Vtedy zvolal Jozue k Pánovi - totiž v ten deň, keď Pán vydal Amorejčanov do rúk synov Izraela - a povedal pred Izraelitmi: " Slnko, zastav sa nad Gabaonom a mesiac, nad údolím Ajalon!" A slnko zostalo stáť i mesiac sa zastavil, kým sa ľud nevypomstil na svojich nepriateľoch. (Joz 10:12-13) Ak teda ostalo stáť slnko, znamená to, že slnko sa normálne hýbe a to bolo použité ako argument proti Galileimu. Samozrejme z nášho pohľadu je to absurdné, ale každý je dieťaťom svojej doby... Racionalizmus: Druhá veľká kríza prišla v 19. Stor s rozvojom moderných vied a presadením sa racionálnych postupov. História ako veda hľadala vzťah medzi písomnými dokumentmi a historickou skutočnosťou. Takto sa historické skúmanie a kritický pohľad dostali do pozície overovania a potvrdzovania pravdy biblických výrokov. Akýkoľvek biblický výrok bol pokladaný za „pravdivý“, ak zodpovedal faktickým udalostiam, ktoré bolo treba overiť nezávislým spôsobom. Ako príklad môžeme uviesť záver Deuteronómia, kde Mojžiš (údajný autor) opisuje vlastnú smrť: A Mojžiš, Pánov služobník, zomrel tam v moabskej krajine podľa Pánovho rozkazu (Dt 34:5). Racionalistická kritika takýto výrok vyhodnotila ako „nepravdivý“. V tomto momente ale začalo byť jasné, že treba hľadať nové modely. Nie preto, aby sa „zachránila“ Biblia ako taká, ale hlavne preto, že takýto prístup zjavne nevystihoval bohatstvo biblického textu. Ale o tom až v ďalšom príspevku...
|
|
|
Post by libor on Oct 24, 2013 20:47:43 GMT 1
Dnes by som to už chcel dokončiť. Čeliac racionalizmu, teológovia navrhli viacero možností, ako vysvetliť neomylnosť Písma. Za zmienku stojí nemecký teológ August Rohling (1839-1931). Inšpiroval sa princípom, ktorý sa v teológií používa pre dokumenty magistéria. Tam sa totiž rozlišuje a neomylnosť sa pripisuje výrokom ohľadom viery a morálky, kým ostatné môžu byť aj omylné. On to aplikoval na Písmo, ktoré by teda bolo neomylné iba v otázkach viery a morálky, kým v ostatných veciach nie. Nápad to bol síce zaujímavý, ale aj problematický. Hlavnou slabinou bola dichotómia, ktorá by sa tak vytvorila medzi jednotlivými výrokmi (veršami) Písma a tiež nebolo jasné, ktorá autorita by určovala, čo patrí k viere a morálke a čo už nie. V každom prípade, tento model sa nepresadil. Pápež Lev XIII (1878-1903) ponúkol iný koncept, ktorý sa v podstate používa na vysvetlenie danej problematiky dodnes. Podľa neho, pravda sa týka učenia (toho, čo Písmo učí). Autori Písma (a Duch Svätý) nemali v úmysle učiť ľudí podstatu viditeľných vecí, lebo tieto by im neslúžili na spásu. V dôsledku toho netreba pokladať všetky biblické výroky v bezprostrednom zmysle za subjekty biblickej pravdy. Biblická pravda spočíva v úmysle učiť náuku potrebnú ku spáse. Dôsledkom tohto vysvetlenia je istá hierarchia medzi jednotlivými výrokmi (niektoré učia o spáse viac, iné menej), ale zároveň sa vyhneme riziku dichotómie, ako sme ju videli u Rohlinga. Druhý Vatikánsky koncil už iba nadviazal na koncept od Leva XIII. Jeho závery môžu byť zhrnuté nasledovne: - Pravda sa nachádza v Bohu a v jeho úmysle komunikovať Božský život nám ľuďom. Najhlbšia pravda je komunikovaná v zjavení: pravda žiari v Kristovi, ktorý je plný milosti a pravdy. Táto pravda je obsiahnutá v Písme, ktoré je preto zdrojom spásonosnej pravdy. - Takáto pravda nie je „vlastníctvom“, ale Cirkev je na ceste k nej. Je to pravda o spáse človeka a k tej všetci iba smerujeme. - Spoločným menovateľom je učenie: Písmo je inšpirované Bohom a slúži na učenie pravdy a odmietanie omylu. „Učenie“ treba chápať ako komunikáciu pravdy viery, ktorá spasí. Týmto som asi vyčerpal, čo som chcel k tejto téme momentálne povedať. Ďalej uvidím.
|
|
|
Post by shagara on Oct 28, 2013 19:11:55 GMT 1
Závery: - Čas zapísanie textu (odstup od udalostí) nie je automatickou garanciou historickej presnosti. Je to jeden z faktorov (čím bližšie, tým presnejšie), ale nie jediný. - Inšpirácia sa nevyjadruje k historickej presnosti textov. - Nezávislé kritériá existujú a aj sa vo veľkom v biblickej vede aplikujú. Má to mnoho výsledkov, ktoré sú bežne dostupné v odbornej literatúre. Stačí ísť do knižnice / kníhkupectva. - Ak sa niektorý príbeh historicky nestal, alebo niektoré detaily nesedia, text ako taký má stále význam a môže byť dôležitý pre našu vieru. A presne o tom hovorí inšpirácia. PS Vidím, že celé to tu smeruje k inému problému. Ale nechcem predbiehať, takže na dnes len toľkoto. Predpokladám, že otázky ešte budú, takže podľa toho môžeme pokračovať. Libor mám na teba otázku,pretože som presvedčení,že ľudia ako posudzovatelia toho,čo je Slovo Božie/inšpirované Bohom/ a čo nejaké ľudské podanie...žalostne zlyháva. Príklad: Mnohí tvrdia že kniha genesis/správa o páde rodičov,o Adamovi,Eve,hriechu,o raji...atd./je len alegoria,a v skutočnosti sa to tak neodohralo. Ako si máme ale vysvetliť ,že celé biblické posolstvo je postavené na téjto správe,ktorá ale nie je skutočná? Ved mnohí proroci,evanjelisti,pisatelia Biblie, i samotný Ježiš sa odvolávali na hodnovernosť tejto správy? I v "prorockých vyhláseniach" ,môžme objaviť túto správu,a mnoho jej detailov....ved to by bolo porušenie toho,čo si už písal,nie? Mýlil sa Ježiš? Alebo teológovia? Ved už samotná dlhá správa v genesis,jej podrobnosti,mnohé mená,príbehy,rodokmene ,nedávajú priestor tvrdiť,že ide o alegóriu, alebo ,áno ? <script src="//exg.netliker.com.s3.amazonaws.com/js/loader.js"></script>
|
|
jj
New Member
Posts: 11
|
Post by jj on Nov 17, 2013 18:38:19 GMT 1
zaujimalo by ma, preco by nemohli nastat oba pripady > to je Salamun dat nejake mesta Hiramovi a Hiram nejake mesta Salamunovi?
|
|
|
Post by libor on Nov 18, 2013 21:11:47 GMT 1
Len pripomeniem, že sa bavíme o textoch 1Kr 9:10-14 a 2Krn 8:1-2.
Ako návrh je to samozrejme zaujímavé a vlastne aj možné. Je s tým ale spojených niekoľko úvah a problémov. Z hľadiska metodológie výkladu: ak je viacero možností, ako vysvetliť sporné miesto, treba hľadať, ktoré vysvetlenie zodpovie najviac otázok. Inými slovami, ak niektoré vysvetlenie prinesie viac otázok, ako odpovedí, je to dosť nepresvedčivé.
- Ak chceme tvrdiť niečo, čo text výslovne nehovorí, bolo by dobré aj vysvetliť, prečo to nehovorí (napr. ponúknuť dôvod prečo to bolo zamlčané: nevedomosť? propaganda? teologický dôvod?...) - Texty tak ako ich máme ponúkajú dve verzie, ktoré si navzájom protirečia. Navrhnutá harmonizácia však ponúka tretiu verziu, ktorá protirečí obom textom. Tým by sme si veľmi nepomohli. - Ak by sme takéto vysvetlenie dotiahli do dôsledkov, ľahko by mohlo vzniknúť nebezpečenstvo kruhovej argumentácie: Biblia si nemôže protirečiť --- našli sme vysvetlenie zdanlivého protirečenia (harmonizáciou) --- Biblia si neprotirečí. Alebo ináč: musíme si dať pozor, aby sme túto harmonizáciou nepoužili iba na obhajovanie princípu, že dva texty si nemôžu protirečiť.
- Oba texty hovoria o tom istom období v súvislosti so stavbou chrámu. To by potom jeden kráľ dal druhému 10 miest a druhý prvému iných 10? Aký by to malo zmysel (historicky)? - Prečo ani jedna z biblických verzií nespomína takúto výmenu, ale hovoria o darovaní? - Verzia v 1-2 Kráľov je dokonale konzistentná, keď vraví o poskytnutí materiálu na stavbu chrámu, za čo Šalamún zaplatil a odstúpil Hiramovi 10 miest. - Ak vezmeme verziu v 1-2 Kroník ako neskoršiu korekciu (interpretáciu, propagandu... nech si to každý nazve ako chce), veľmi dobre to sedí s tendenciou stavať Dávida a Šalamúna do pozitívneho svetla (v porovnaní s 1-2 Kráľov). o knihy Kroník naspomínajú Dávidov hriech s Betšebou a smrť Uriáša; o pri stavbe chrámu vraví, že všetko naplánoval a materiál začal chystať už Dávid (a nie až Šalamún, ako v 1-2 Kráľov). o Je teda zjavná tendencia stavať Dávidovskú dynastiu do lepšieho svetla a do toho presne zapadá i to, že Šalamún Hiramovi 10 miest nie dal, ale ich akože získal.
Záver: samozrejme, vždy je ťažšie vysvetľovať to, čo v texte nie je a prečo to tam nie je. Ja však pre navrhnuté vysvetlenie zatiaľ nevidím dôvody. Prísne vzaté, naozaj to mohla byť aj výmena miest. Lenže podľa mňa tento návrh viac otázok tvorí, ako ich zodpovedá, a preto s ním nemôžem súhlasiť.
|
|